Desivé zmierenie

23. června 2010 v 14:13 | LiLith

Hudba na pozadie, odporúčam zapnúť


Na semafore naskočila červená a my sme museli zastať. Klíma jemne priadla a mňa ovievalo v horúcom dni. Pozerala som sa von oknom a  zase ma chytila melanchólia tak, ako vždy, keď si spomeniem na svojho dobrého priateľa. 
Asi pred mesiacom ho aj s priateľkou zrazilo auto. Boli šesť metrov od cesty a paradox je, že išli na cintorín... Jeho priateľka, ktorú miloval, bola na mieste mŕtva a on... Ťažko zranený. Bola privolaná sanitka a polícia, môjho priateľa hospitalizovali vo veľmi kritickom stave, vôbec sme si neboli istý, že to prežije. Na druhý deň išli moje sesternice na pohreb toho dievčaťa. Ja som nešla. Nahlas som plakala, priam revala, doma na posteli a prezerala si ich fotky, kde sú spolu, šťastný a ... Všetci živý. 
Priateľ je už asi mesiac v kóme a jeho milovaná asi mesiac tri metre pod zemou a žulovým náhrobkom s jej menom a vetou:
,,Navždy ostaneš v našich srdciach, Radka." 
Je Radkov mozog až tak poškodený, že sa už nepreberie? Že sa s ním už nikdy nepôjdem korčuľovať alebo bicyklovať? Už nikdy mi nepožičia na cappucino z automatu v škole? Prosím, nepovedzte mi, že už nikdy s ním nebudem počúvať slaďáky a následne tvrdý metal na nemčine... Ak je to aj pravda, prosím, nehovorte mi to, ja to viem. Nehovorte mi každý deň, že sa jeho stav nezlepšil, ale naopak, zhoršil, že sa ešte neprebral. Viem to a ďakujem vám za pochopenie. 
Naskočila zelená a my sme sa pohli. To ma vytrhlo z mojich myšlienok a musela som sa vrátiť od Radkovej nemocničnej postele späť do auta, v ktorom som sa viezla na angličtinu. Povzdychla som si a v hlave prehrala ešte raz jeho smiech. Zrazu som sa zdesila. Necítila som nič, len prázdno. Je to vôbec možné? Ja, tak emocionálne naladený človek, aby som necítila nič, aby som mala absolútne emocionálne
nič? Bŕŕ, takže takto chutí zmierenie? To je to desivé zmierenie so smrťou? Je to tak strašné, keď spomínate na smrť priateľky a na hrozný zdravotný stav dobrého priateľa a necítite pri tom bolesť, ktorú ste cítili pred tým. Kedysi som od bolesti kričala a hrýzla vankúš v záchvate sĺz. Tá bolesť, ktorú ste sa snažili tak dlho potláčať je zrazu kdesi
fuč.
Asi je pravda, že
zmierenie pochádza z veľkého strádania..
Po dvoch mesiacoch prišla radkova triedna. Podala môjmu spolužiakovi DVD z venčeku a keď odchádzala, prudko sa ku mne otočila.
,,Á Viki! Skoro som zabudla. Radko ťa pozdravuje. Teba jedinú..."
Ostala som v šoku. Uvedomila som si, že mám otvorené ústa a rýchlo som ich zavrela.
,,Mňa?" Šokovane som sa opýtala. ,,Už mu je lepšie? Môžem ho ísť pozrieť?" V mojom hlase zaznela nádej, že sa môj priateľ uzdraví. Jeho triedna len pokývala hlavou, že ešte na to nie je pripravený.
,,A možno aj je... Len vyzerá hrozne, nechcem, aby si sa zľakla." Dodala, keď odchádzala.

A čo teraz? Teraz som zmierená so smrťou, ktorá čaká aj mňa. Je to jediný cieľ nás všetkých, je to náš zmysel. No je na každom, akými cestami dôjde do finishu. Škoda len, že netušíme, ktorá cesta je ako dlhá... 


pict









-
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama