Temné tajomstvo

4. května 2010 v 19:43 | LiLith
Temné tajomstvo. Sprevádza ma už od začiatku života. Keď som prvýkrát uzrela svetlo nemocnice, keď som sa po šoku z pôrodu prvýkrát nadýchla vzduchu vo svete a cítila teplo svojej mami... Vtedy som bola odsúdená, aby som to tajomstvo niesla so sebou.
Vždy som bola iná ako ostatné deti. Nehrávala som sa v piesku, nehrala som sa s barbie ani som nenaháňala holuby. Bola som uzavretá vo svojom vlastnom svete ako väzeň. Nedobrovoľne dobrovoľný.
Potom prišiel prvý september. Ako všetky šesťročné deti, aj ja som išla prvýkrát do školy. Sedela so sama v lavici úplne vzadu, čo najďalej od ostatných. Veľa som toho nenarozprávala, vlastne, takmer nič. Hovorila som iba v nutných prípadoch a ľudí som sa vždy stránila.
Potom prišla puberta. Moje dospievanie. To bolo ale podľa kníh akýchsi "múdrych" ľudí. Ja som sa cítila inak. Kvôli tomu tajomstvu som dospela skôr, ako som si želala. Moje spolužiačky mali prvých priateľov, prvé bozky a zážitky. Ja som ale ešte stále neprehovorila, kým som nemusela. Nepokladala som to za potrebné.
Teraz som už dospelá. Nemám priateľa - vlastne, nikdy som nemala a ani mi nikdy nechýbal. Vždy som bola samotárka. Žijem v malom byte na najvyššom poschodí môjho domu, rozprávam sa s holubmi a mačkou, ktorú mám. Podľa mňa je nádherná. Je celá čierna a má zelené oči. Nič krajšie som ešte nevidela. Pracujem ako patologička. Mŕtvy po vás nechcú, aby ste rozprávali. Nechcú, aby ste im povedali, čo vás trápi. Len počúvajú, čo hovoríte. Nič nenamietajú, ale ani nedajú za pravdu.
Vždy som cítila, že vo mne niečo je. Viem, že mám akýsi skrytý potenciál, jednoducho niečo - temné tajomstvo. Nikdy som však nezistila, čo to je... Musíš vedieť, že vieš! Často som počula akýsi hlas, ktorý mi šeptal v hlave tú vetu. Ja som, samozrejme, vedela, ale nevedela čo.
Teraz stojím na balkóne svojho bytu, z vonkajšej strany zábradlia. Držím sa, hľadím dolu a rozmýšľam, aké to je. Aký je to pocit letieť, byť slobodný ( hoc len na chvíľu ). Zafúkal studený vietor, rozstrapatil mi vlasy, akoby ma chcel rozveseliť a mne prešli zimomriavky po tele od zimy. Je január, ja stojím na balkóne len v tenkej, takmer priesvitnej nočnej košeli. Musíš vedieť, že vieš...! Znova a znova počujem ten hlas šeptať! Cítim, že už nevládzem niesť to tajomstvo, že sa s ním musím podeliť. Ibaže to nejde, kým neviem, čo to je.
Letím dolu. Ach, ten pocit slobody je nenahraditeľný. Vlasy mi divoko vejú vo vetre, košeľa sa ich snaží napodobniť a zem sa rýchlo približuje k mojej tvári a...

Ráno privolaná polícia konštatuje samovraždu, zatiaľ z nezistených príčin. O nebohej je známe, že je čudáčka a samotárka. Telo je už dávno zabalené a odvážajú ho do márnice. Ide k svojím priateľom, teraz bude ona načúvať niekomu inému. Policajt zatiaľ dáva podrobné informácie o udalosti z noci miestnej televízii. Krvavú škvrnu zmývajú z trávy.

To tajomstvo, ktoré tak dlho strážila, pochopila až v tej osudnej sekunde, keď sa pustila zábradlia. Zalial ju pocit spokojnosti, radosti a zadosťučinenia. Po prvýkrát v živote... Bolo to tajomstvo, ako zomrieť. Temné tajomstvo, ktoré nechápe každý z nás.


Moja tvorba, ak chcete kopírovať, len so zdrojom a ohláste to v komentároch + odkaz na blog!


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama