Noc vs deň

24. května 2010 v 0:00 | LiLith
Kiara sa zavrela u seba v pracovni a náhlivo si sadla za stôl.
Ach! Čo sa to so mnou deje? Prečo to robím? Veď je to hlúpe...! Som upír, nemôžem mať doma človeka. Zbytočne ma to dráždi... Ach, ta vôňa jeho pokožky je tak omamná... A keď sa na mňa díva a cítim, ako z neho sála teplo, keď počujem, ako sa mu splaší srdce zakaždým, keď sa naňho usmejem... Celé je to hlúpe...


pict
Kým Kiara rozjímala o svojom rozhodnutí, nechať Petra prespať u nej ( a premáhala tú vábivú vôňu jeho pokožky, ktorú cítila aj z druhej izby ), Peter mal dosť živé sny.
Znova bol v tom temnom lese za súmraku. Išiel si svojou cestou, pozerajúc sa pod nohy a nevšímajúc si okolitý svet. Zrazu akosi inštinktívne zdvihol hlavu. Stál uprostred malej čistinky, naozaj malej, keď sa pred ním zrazu začal formovať čierny dym do... do ľudskej postavy. A zrazu ďalší a ďalší, až pred ním stálo päť mužov, v čiernych hábitoch. Všetci boli tak oslňujúco krásny... Nemohol sa ani pohnúť, vedel, že by mal utekať, no nohy boli ako z kameňa. Jeden z tých piatich sa naňho pozrel a odporne sa usmial. Mal červené oči. Prepichoval Petra pohľadom a hlavou sa mu hnali všelijaké odporné myšlienky. Peter si bol istý, že nechce vedieť aké. Zrazu, z ničoho nič stál pred ním a pravou rukou mu silno zvieral hrdlo. Tak silno, že tam, kde mal nechty na jeho koži, vytryskli tenučké pramienky krvi. Muž sa zhlboka nadýchol a v očiach sa mu zračila nová skutočnosť - smäd. V momente, keď začal Peter jemne krvácať, ostatní štyria upíri zdvihli zrak a smädno sa dívali na krv. Všetci mali červené oči. ,,Teraz nie." Povedal muž, čo ho zvieral a znova sa usmial. Petrovi sa začal zdvíhať žalúdok, ale zrazu sa všetko strašne rýchlo zomlelo. Približujúci sa upíri zrazu rýchlo ustúpili a za mužom stála akási žena. Silno ho zvierala za plecia a vycerené tesáky mu pritláčala na krk. Niečo strašne rýchlo a pre ľudské uši nezrozumiteľne rozprávali, no Petrovi sa podarilo zachytiť pár slov. ,,Bratranca...území...ťa zabijem...cvaknúť zubami...trofej...otca...strýko...Viktor..." Nakoniec sa ozvalo zrozumiteľné a znechutené pche z úst upíra. Žena ešte povedala pár slov a všetci zmizli. 
V ďalšom sne videl krásnu tvár jeho hostiteľky, nádherný úsmev, počul, ako sa smeje. Ako zvonkohra, tak nádherne. Videl jej nádherné bledé oči, cítil jej chladnú tvrdú pokožku, sladkú vôňu, ktorá ho tak priťahovala... A potom videl jej vycerené tesáky, videl, ako ohŕňa vrchnú peru zakaždým, čo spomenie Viktorovo meno, počul ju zasyčať...
Zobudil sa celý spotený a dýchal trochu rýchlejšie ako zvyčajne. Prekvapilo ho, keď videl, že Kiara sedí vedľa neho a ustarane ho sleduje. 
,,Mal si nočné mory?" Spýtala sa starostlivo.
,,Tak nejak..." Pripustil. Kiara si vzdychla a zahľadela sa na dlážku.
,,Snívalo sa ti o Viktorovi a o mne..." Nebola to otázka. ,,Rozprával si zo sna."
,,Och...Naozaj?" Začervenal sa, keď si pomyslel, čo všetko mohol povedať. ,,A čo také som hovoril?"
,,Len si zmätene kričal moje meno, potom si vzdychal,tak si si chytal hrdlo a potom si... Ma oslovoval veľmi nežne." Láskyplne sa naňho pozrela. Počula, ako sa mu splašilo srdce. V náhlej slasti toho zvuku zavrela oči. 
,,Čo je?" 
,,Ach, pst." Chvíľu si to vychutnávala, až kým zase nezačalo biť normálne. ,,Len si užívam tlkot tvojho srdca. Tak dlho som to nepočula..."
,,Ach, aha, a ..." 
,,Šaty máš na stoličke," prerušila ho, ,,príď dole na raňajky. Jedáleň nájdeš." A zmizla.

Ja vážne nie som normálna! Teda...Normálna nie som už pár sto rokov... Čo na tom záleži...

Čakala ho v jedálni. Sedela za vrchstolom a na mieste vedľa nej bolo prestreté. Bohato obložený stôl ho vôbec neprekvapil. Sadol si k nej a usmial sa na ňu.
,,Niekto sa snažil alebo máš aj služobníctvo, ktoré som zatiaľ nemal tú česť spoznať?"
,,Nie, robila som to sama." Skromne sa usmiala.
,,Ach tak, v tom prípade, naozaj očarujúce." Žmurkol na ňu.
,,Bon apetit."
,,Bon apetit." Pustil sa do jedla. Kiara ďalej nehybne sedela a sledovala ho.
,,Už si jedla?" Opýtal sa sklamane, že naňho nepočkala.
,,Nie..." Hlesla. ,,Ja nejem jedlo." Sklopila oči. ,,Hnusí sa mi."
,,A čo potom ješ?" Opýtal sa, no ako to dopovedal, zarazil sa a celý stŕpol. Skôr, ako sa stihol ospravedlniť za svoju nerozmyslenú otázku odpovedala.
,,Ja sa neživým ľudskou krvou. Nechcem zabíjať. Pijem krv zvierat. Nie je to síce ono, ale na prežitie postačí."
,,Ako dlho už takto žiješ?"
,,Ako "vegetariánka"?"
,,Hej." Jemne sa usmial nad tým slovom.
,,Asi sto rokov..." Pokrčila plecami.
,,Uf, poriadne dlhý čas... Viem, že je to možno nezdvorilé, ale koľko máš rokov?"
,,Spolu s ľudskými?"
,,Ty si bola aj človek??" Vypleštil na ňu oči. Z Kiarinho hrdla sa vydralo jemné zavrčanie, zúžili sa jej oči.
,,Predstav si." Urazene povedala.
,,Prepáč, ja len... Neviem o vás nič. Tak koľko? Aj s tými ľudskými."
,,Tristodvadsaťštyri." Povedala ľahostajne.
,,Hm, nie je medzi nami veľký rozdiel..." A usmial sa na ňu. No jej reakciu nečakal. Kiara sa začala smiať. Smiala sa úprimne a jej smiech naplnil celú jedáleň. Tak zvonivý a krásny.
,,To teda nie je." Povedala cez smiech. ,,Tebe je koľko?"
,,Ja mám dvadsaťpäť."
,,Neprejdeme sa?" Navrhla, keď dojedol. 
,,No ja neviem, radšej by som ostal v dome."
,,So mnou sa nemusíš ničoho báť." Šibalsky naňho žmurkla. ,,Videl si, ako zdúchli z toho lesa?" Znova sa zasmiala. 

Prechádzali sa po zámockých záhradách a rozprávali. Najprv bezstarostne, ale potom Peter zmenil tému.
,,Povedz mi niečo... o vás." Slovo upír sa mu vyslovovalo ťažko. Kiara si vzdychla. Čakala, kedy to príde.
,,No, my sme... Upíri...Čiže sa živýme krvou. Je jedno, akou, ale najchutnejšia je tá ľudská. Upírom sa nenarodíš, upírom sa staneš."
,,Ako?" Zamračil sa.
,,Musí ťa premeniť iný upír." Pokrčila plecami. ,,Keď ťa upír uhryzne, a nevysaje pritom z teba každú kvapku krvi, tak ti začne telom prúdiť jed. Ten ťa v hrozných bolestiach premení."
,,Aj ty si bola premená...Kedy?"
,,Roku tisícsedemstodesať. Bola som mladá a nerozvážna. Raz som sa v noci túlala lesom, presne ako ty včera, a narazila som sa na upíra, ktorý sa práve živil. Nie zvieraťom ako ja. Zacítil ma v momente, keď som sa tam objavila a nebola šanca na útek. Rýchlo prešiel popred mňa. Cítila som, ako sa mi ovíja okolo tela, líže mi pokožku a vdychuje jej vôňu. Celú si ma pomaly vychutnával. Zakusol sa mi do krku a začal piť. V tom naňho skočil vlk. Ja som spadla, uhryznutá, a sledovala súboj. Vyhral vlk. Až vtedy som si všimla, že je väčší ako zvyčajne. So zvesenými ušami ku mne priklusal a ľahol si, hlavu položil na laby k tej mojej. O pár sekúnd som cítila prvé kŕče a o minútu som sa už krútila v neznesiteľných bolestiach a želala som si zomrieť. No nestalo sa... Aj napriek tej odpornej bolesti som ďalej žila a vlk vedľa mňa bolestivo zavýjal. Dodnes netuším, prečo, lebo ako som neskôr zistila, bol to vlkolak. Upadla som do bezvedomia a keď som sa zobudila, vlk  tam už nebol a ja som cítila strašný smäd."
,,Išla si na lov..."
,,Hej...Zabila som pár ľudí, kým som sa naučila ovládať."
,,Ako sa dá upír zabiť? Veď ste nesmrteľný."
,,Istým spôsobom. Ak do nás vrazíš dýku, a ona sa nezláme, neublížiš nám. Rýchlo sa nám zahoja rany. Upíra možno "zabiť" len tak, že mu oddelíš hlavu od tela... Lebo práve tam sa sústreďujú jeho myšlienky, ktoré držia celú existenciu."
,,Fuj, to je hnusné." Znechutene sa zatváril Peter a Kiara len mykla plecami. 
,,Taká je skutočnosť."
Stáli pri strome, Kiara sa oň ľahko opierala a Peter stál pred ňou. Zrazu sa mu niečo blyslo v očiach. Nečakaná túžba. Nahol sa bližšie ku Kiare a pobozkal ju na pery. Potom pokračoval ku krku až na dekolt, pritiahol sa k nej bližšie a celú ju bozkával. Kiare sa zakrútila hlava od sladkej a vábivej vône jeho pokožky, krvi, ktorú bolo cítiť aj cez oblečenie a snažila sa nevšímať si pulzujúcu žilu na krku, plnú červenej tekutiny. Odtlačila ho a zalapala po vzduchu.


pict
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama