Na zámku s upírom

22. května 2010 v 0:00 | LiLith
,, Padajte!"
V okamihu boli preč, ako čierne šmuhy sa rozplynuli a ostala tam sama s krvácajúcim mužom. Vypľula Viktorovu krv a otočila sa k nemu.
pict
Stál tam nehybne celý čas, čím to Kiare dosť uľahčil. Keby tam začal splašene a hystericky pobehovať, určite by ho schmatol jeden z tých zvyšných štyroch upírov a neovládol by sa, hlavne, keď krváca na krku.
Tesáky jej zmizli, už bola pokojná a plne sa sústredila na muža pred sebou. Ostala zaskočená. Nevšimla si, že je tak krásny. Mal svetlé modré oči, ktoré boli od strachu a adrenalínu rozšírené, plné pery, strapaté hnedé, trochu kučeravé vlasy... A vôbec, mal takmer dokonalé, no aj tak ľudské, črty tváre. Jej jemný sluch počul, ako splašene mu bije srdce. Povzdychla si nad tým pravidelným zvukom, ktorý znamenal, že je živý. Zahľadela sa mu hlboko do očí. Ladne prešla až tesne pred neho a usmiala sa naňho. Počula, ako sa mu srdce splašene rozbúchalo. 
,,Ahoj. Volám sa Kiara." Podala mu ruku. Nemo na ňu civel. ,,Nepredstavíš sa mi?" Povzbudzovala ho s predstieraným sklamaním.
,,Ale áno... Ja len... Prepáčte." Vyjachtal zo seba.
,,Myslím, že si môžme tykať... Určite nie si starší ako ja." Znova sa usmiala, teraz skôr šibalsky ako oslňujúco.
,,Hej... Ja som Peter." Potriasol jej rukou. Kiarou jemne myklo, keď pocítila horúcu dlaň vo svojej ľadovej, mŕtvej ruke. Takmer ju pálila.
,,Teší ma. Môžem sa ti na to pozrieť?" Zrakom zablúdila na pramienky krvi na jeho krku. Mykol sa, videl, čo je zač.
,,Neboj sa," zašepkala, ,,nie som ako oni". Natiahla ruku a chladnými prstami sa dotkla rán. 
,,Nechceš prísť ku mne? Vyčistila by som ti tie rany, nezdá sa mi, že by mal Viktor čisté pazúry..." Jemne ohrnula vrchnú peru.
,,Dobre..." hlesol. 
,,Nebude ti vadiť, ak ťa tam odnesiem? Budeme rýchlejší." Upierala naňho svoje bledé oči.
,,Ehm, asi nie...Teda...Budeš ma vládať? Som dosť ťažký." 
Kiarin smiech sa rozľahol lesom ako zvonkohra. Jemne ho chytila, vyhodila si ho na chrbát a už tam neboli. Leteli lesom tak rýchlo, až sa im okolitý svet rozmazával, no ona vedela, kadiaľ beží. O pár sekúnd stáli pred bránou.
,,Tak, a sme tu." Usmiala sa na Petra. Stáli pred obrovskou čiernou kovanou bránou, za ktorou bolo vidieť úžasné šľachtické sídlo. 
,,Uf, pekné. To som nečakal." 
Otvorila bránu a vstúpili na pozemok. Prešli cez park až k dverám zámku. Nečujne ich otvorila a privítala ho. Rozpažila ruky a usmiala sa.
,,Cíť sa ako doma. Donesiem ti čaj?"
,,Áno, mám dosť sucho v hrdle, nestačil som ani prehĺtať." Priškrtene sa zasmial. Kiara zmizla v akýchsi dverách a už aj bola späť s táckou s hrnčekom a pariacim sa čajom. Vôňa mäty sa rozšírila do celého domu.
,,Poď, sadneme si. Nebudeme tu predsa stáť. Poď za mnou." Kráčala pomaly, aby jej stíhal až do prijímacej miestnosti. Ladne sa usadila na veľký gauč, tacku s čajom položila na stôl a otočila sa k Petrovi. Nohy si prekrížila na gauči, ako malé dievča. 
,,Tak ukáž mi ten krk." Priblížila sa k nemu a pozorne ho prezrela. Ustarane sa zamračila. 
,,Nevyzerá to zle, ale ani dobre, asi ti to naozaj radšej vyčistím, kto vie, čo tými jeho odpornými pazúrmi chytal..." Zase jemne ohrnula hornú peru, ako vždy, keď o ňom rozpráva. Ani si nevšimol kedy, zrazu pred ním stála a v ruke držala náplaste, dezinfekčnú vodu a vatičky. Vyčistila mu rany a zalepila, aby sa zase nezašpinili. 
,,Ponáhľaš sa? Mohol by si prespať u mňa." Čo to robíš?! Mala by si sa ho čo najskôr zbaviť a nie si ho tu ubytovať! 
,,No, vlastne, neponáhľam. Nemám kde ísť, lebo som utiekol z domu." Sklonil hlavu, aby sa vyhol jej pohľadu. Prekvapene rozšírila oči.
,,Utiekol? Prečo? A odkiaľ?" 
,,Chcem žiť vlastný život. Som na úteku len jeden deň a už mi hrozila smrť." Zase sa priškrtene zasmial. Kiara prekrútila oči.
,,Viktor by ťa nezabil. Chcel ma len prilákať, vedel, že tam pôjdem, aby som zistila čo sa deje. Preto si aj krvácal, aby som zacítila pach krvi. Ale teraz, keď som sa jasne postavila na tvoju stranu... Viktor, on má taký dar, vycítiť emócie ľudí aj upírov. Teraz po tebe určite pôjde len preto, aby mi ublížil..." Vzdychla si a sklonila hlavu, ,,Nechcem ťa strašiť, no je to krutá pravda." Peter sa prudko nadýchol a vzduch ostal uväznený v jeho pľúcach, nevydýchol.
,,Dýchaj." Pripomenula mu po chvíli. 
,,Asi naozaj ostanem dnešnú noc u teba..." Zatváril sa nešťastne.
,,Potešíš ma, poď si vybrať izbu." Ožila, vstala, zatlieskala rukami a zdvihla ho z gauča. Ťahala ho za ruku po veľkých schodoch z masívneho dreva na prvé poschodie. Otvárala mu dvere za dverami a ukazovala izby, hovorila, aká ma ktorú výhodu. 
,,Na ktorom poschodí spíš ty?"
Zase sklonila hlavu a pripustila. ,,Ja nespím."
,,Aha..." Odvetil v rozpakoch. ,, Tak nič, chcel som spať čo najbližšie k tvojej spálni, ale asi si nakoniec vyberiem izbu, ktorá sa mi bude páčiť." Nesmelo sa na ňu usmial.
Aj Kiare sa rozžiarila tvár. ,,Pokojne si vyber ktorúkoľvek, ja ti budem na blízku."
,,Tak to som hneď kľudnejší!" Zasmiali sa obaja. Taký úprimný smiech už dávno nepočuli steny tohto zámku. Peter si nakoniec vybral izbu na najvyššom poschodí, kde mala Kiara pracovňu, aby v noci mohla pracovať a byť zároveň aj blízko Petra a dávať naňho ticho pozor. Pripravila mu postel, kým bol on v kúpeľni. Keď prišiel, podišiel k nej, hlboko sa jej zahľadel do očí, chytil za chladnú ruku a povedal: ,, Ďakujem, že dnes v noci môžem ostať u teba. Ďakujem, že na mňa dnes v noci budeš dávať pozor." Hľadel na ňu oddane a úprimne ako pes a Kiara bola po dlhej dobe, takmer po sto rokoch, v rozpakoch. Ak by bola živá, určite by sa červenala, no dnes v noci ďakovala Lilith, že ju premenila a že jej bledá pokožka nemení farbu. 
,,Prirodzene, nemusíš ďakovať. V tomto ohrození si, bohužiaľ, kvôli mne." Pripustila zahanbene.
,,Och, to určite nie! Ja som sa nemal túlať lesom tak neskoro. Určite sa z toho neobviňuj." 
Zdvihla hlavu a veľmi zvláštne sa mu zahľadela do očí. 
,,Choď už spať. Sú tri hodiny ráno." A zmizla z izby ako duch. Peter ostal sám. S povzdychom si ľahol do postele a ešte dlho nevedel zaspať kvôli myšlienkam, čo mu vírili v hlave.

Kiara sa zavrela u seba v pracovni a náhlivo si sadla za stôl. Ach! Čo sa to so mnou deje? Prečo to robím? Veď je to hlúpe...! Som upír, nemôžem mať doma človeka. Zbytočne ma to dráždi... Ach, ta vôňa jeho pokožky je tak omamná... A keď sa na mňa díva a cítim, ako z neho sála teplo, keď počujem, ako sa mu splaší srdce zakaždým, keď sa naňho usmejem... Celé je to hlúpe...


pict
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama