Bozkávanie v korunách stromu

3. května 2010 v 22:23 | LiLith
Nudila ich už tá večne vysmiata spoločnosť, tak sa išli prejsť do lesa. Praskanie ohňa bolo iste príjemné, no pri tom večnom, hlasnom smiechu sa nedalo vnímať, mohli si ho len predstavovať. 
Spravili pár krokov a už stáli vo vysokej tráve lesa. Pálila ju pŕhľava na nohách, no nevšímala si to. Hlavne, že je s ním. Teplo, ktoré sálalo z jeho ruky, keď sa držali, ju pálilo na jej večne ľadovej dlani. Chvíľu sa bezcieľne túlali lesom a ona tajne hľadala očami strom, na ktorý by sa dalo ľahko vyliezť. Milovala ten pocit slobody, keď je vysoko v korune stromu, ma výhľad na celý svet a nikto ju tam nemôže vyrušiť. Po chvíli ho zbadala. Nebolo ťažké ho nájsť, keďže stromy okolo boli väčšinou rovné a hladké. Ukázala prstom tým smerom, pustila sa jeho horúcej dlane a utekala k nemu. Hneď, ako tam pribehla, vyhupla sa na prvý konár. Keď sa štverala na druhý, zadychčaný ju dobehol.
,,Čo robíš?" Pýtal sa jej bez dychu.
,,Poď!" Kričala naňho a on mal čo robiť, aby ju dohnal. Šport jej vždy išiel, bez ohľadu na to, aký. Teraz, keď ju videl, ako sa ladne a rýchlo šplhá hore, pripadala mu neľudská. 
 Ako sa môže niekto pohybovať tak ladne a sebaisto na strome? Že na zemi, to chápem... Ale toto?!
Pomyslel si, keď sa šplhal za ňou a ešte stále bola ďaleko, až sa mu nakoniec stratila v korune stromu. 
Keď sa k nej konečne dostal ( pripadalo jej to ako celá večnosť ), videl ju, ako sa pohodlne usadila na konároch, ktoré si prispôsobila do tvaru sedadla. Oprel sa o hrubý kmeň a rozdýchaval. Keď už konečne lapil dych a nozdry sa mu zúžili, pozrel sa na ňu. Sedela nehybne, hľadela kdesi do diaľky. Oči mala zamyslené, v tvári spokojný výraz, aký na nej nevidel. Bola tak šťastná. A bolo to tak zvláštne, že práve tu, vysoko v korune stromu, ďaleko od ľudí, ktorý ju vždy obklopovali a snažili sa získať čo najviac jej pozornosti, vidieť jej žiarivý úsmev a oči, ďaleko od ľudí, ktorý ju tak zbožňovali a ona medzi nimi vyzerala šťastná. Pochopil, že až teraz je skutočne šťastná. Opatrne sa k nej nahol, pridržiavajúc sa konára, aby nespadol a odhrnul jej prameň vlasov z tváre. Mala tak dokonale jemné črty tváre, vždy bledej a studenej. Nahol sa ešte viac a pobozkal ju na ľadové pery.
Mala pocit, že jej horia ústa, keď ju bozkával. Rozdiel v teplote ich pier bol tak citeľný, až bol bolestivý. Nahla sa k nemu bližšie, bez toho, aby sa poistila konárom, zjavne si bola istá, že nespadne. Jemne pootvorila pery a on pochopil. Jazyk bola zrejme jediná časť jej tela, ktorá nebola tak citeľne chladnejšia. Vyžívali sa v bozkávaní na netradičnom mieste, až sa mu to zapáčilo. Objala ho a oddala sa mu. Aj on ju objal, ale len na chvíľu, lebo potom stratil rovnováhu a nebyť jej, už padá dolu, pomedzi konáre. Usmiala sa naňho a zase sa oddala výhľadu na svet.
Odrazu začula ten najstrašnejší zvuk. Ruka jej vystrelila, ale už do prázdna. Konár, na ktorom stál, sa silou gravitácie hnal smerom k zemi... A krajinou sa rozľahol neznesiteľný výkrik bolesti.

Zobudila sa s výkrikom, celá spotená. Pozrela sa na hodinky, ktoré ukazovali pol tretej ráno. Ľahla si a vzdychla. Táto spomienka, ktorá sa zmenila na nočnú moru, ju budí každú noc spotenú a s výkrikom hrôzy už 5 mesiacov.

Moja tvorba, ak chcete kopírovať, len so zdrojom a ohláste to v komentároch + odkaz na blog!
pád

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama