Květen 2010

Všetko o Ničom; druhá strana

30. května 2010 v 11:22 | LiLith
Asi tak pred rokom, nie som si istá, sa mi sníval sen, čo je na mňa dosť neobvyklé. Zvyknem mať bezsenné noci a dej spolu s pocitmi túto zvláštnosť ešte podčiarkli.


Ako si udržať snehovo bielu pokožku??






Aké ráno môže mať podľa Vás osoba ako ja??


Fotky mojej priateľky a mňa.


Nudila som sa na hodinách a tak aj dopadol môj zošit  - ilustrovala som ho :D


Latinské slová a vety





Keby boli všetky omše takéto, do kostola by som chodila aj ja :D

Pár fotiek mesta, v ktorom žijem - Košíc


Je zaujímavé, aký krásny dokáže byť polnočný dážď

  123456



...zeleným a žltým hviezdičkám

30. května 2010 v 11:18 | LiLith
Zelené hviezdičky (*) pri niektorých názvoch znamenajú, že autorom som ja, LiLith.
Žlté hviezdičky (*) znamenajú, že som čerpala z literatúry, ktorú vlastním, na čo sa automaticky vzťahuje autorské právo, pričom je ale dôležité uverejniť: moju prezývku ( LiLith ) a môj zdroj, t.j. použitú literatúru.
Články bez hviezdičiek sú logicky čerpané z internetu, pričom je na konci vždy uvedený zdroj.

Bojovník polnočného Slnka

29. května 2010 v 16:02 | LiLith
,,Čo je to alzubra?" Opýtal sa Peter. Celú cestu to mal v hlave, aj posledné slová Ervin.
Tvojho alzubru si raz vychutnám.
,,Alzubra je pomenovanie pre človeka, ktorý priťahuje upíra. Je dosť nezvyčajné, aby človek fyzicky priťahoval upíra... A aby mu jeho krv spievala."
,,Tebe moja krv spieva?" Udivene vyvalil oči.
,,Nie doslova. Milujem tlkot tvojho srdca."

pict

Nasledujúcu noc už nebolo čo skrývať. Obaja odhodili zábrany a oddali sa láske. No tá prudká vášeň netrvala dlho a zase sa na Kiarinom pozemku ocitla bytosť, ktorú by Kiara radšej nestretla. Jej ostré zmysly sa teraz otupili, za čo niesla vinu vášeň, ktorú nekontrolovala. Neuvedomovala si nebezpečenstvo. 
A tak sa votrelec ticho prikrádal až k domu. Nepozorovaný, s výhodou. Ticho vnikol dnu a zakrádal sa za pachom ľudskej krvi až do spálne, kde bola aj Kiara. 
Zrazu stŕpla, vypleštila oči a zreničky sa jej zúžili. Peter tiež prestal, nechápal, čo sa deje. Pustil jej ľadové, mŕtve telo, aby sa jej pozrel do očí. Vtedy si všimol aj predĺžené očné zuby do nebezpečných tesákov. Okamžite sa dovtípil, že v dome bude upír, ktorý nebude priateľský. Alebo možno niečo iné, no nech je to už čokoľvek, hrozí ďalšie nebezpečenstvo. Zrazu mu Kiara zmizla a on sa začal rýchlo obliekať. Chcel byť pripravený. Stál tam a čakal, čo sa bude diať. Ticho ho ubíjalo, no neopovažil sa vykuknúť z dverí. Čo ak tam naňho niečo čaká, čo ho chce zabiť a nejde dnu len preto, lebo tam Kiara zanechala svoj pach? Nie, to nemieni riskovať. Vie, čo by dala Kiara za smrť, tak si nedokáže predstaviť, čo by bola ochotná dať za život. Za ním sa nečakane ozvalo hlučné, zlovestné vrčanie. Zľakol sa, ale nedokázal sa pohnúť. Chcel utekať, ale stál na mieste a oči mal od strachu rozšírené. Čakal, kedy to príde, kedy príde smrť. Cítil, ako mu tvor za ním dýcha na zátylok. Jeho chladný dych ho mrazil na celom tele. Žeby ho Kiara opustila? Žeby Kiara radšej ušla, ako by mala riskovať vlastnú existenciu? Nemiluje ho natoľko? Čo ak jej za to, že ho nechá napospas smrti, ponúkli život, nebodaj smrť? Toľko otázok mu vírilo v hlave a ani jediná odpoveď. Zrazu sa rozleteli dvere do spálne, všade lietali triesky a v dverách stála nádherná žena. Dlhé blonďavé vlasy jej splývali s polonahým, svalnatým telom. Od začiatku tušil, že je to upírka, no keď videl jej krvavo červené oči, bol si už istý. Zhlboka sa nadýchla, usmiala sa a odhalila tesáky. Zahľadela sa kdesi za Petra. Predpokladal, že na tvora za ním. Usmiala sa ešte viac, až jej bolo vidieť takmer celý rad zubov. Petrovi tŕplo celé telo, zavrel oči. Bol asi príliš zbabelý na to, aby sa díval smrti do oči, aj napriek tomu, že bola krásna. Zase počul vrčanie, ale tentoraz z oboch strán. Spredu aj zozadu. Cítil závan vzduchu, ako tvor za ním preletel dopredu a počul zvuky zápasu. Zvedavosť mu otvorila oči, chcel vidieť, čo za ním bolo a nezabilo ho to. Keď otvoril oči, celkom určite nečakal, že tam uvidí dve krásne ženy. Jedna bola tá blondína a druhá... Tá bola Kiara. Jej čierne vlasy sa plietli s blonďavými a vyzeralo to ako zápas Jing a Jang, pričom bol paradox, že tmavovlasá Kiara bola jang. Peter nestíhal registrovať celý zápas, len niektoré útržky, keď mierne spomalili. Pohybovali sa tak rýchlo, až splývali a farby ich oblečení sa miešali. Zápas netrval dlho, možno päť minút, no Peter to vnímal šesťkrát dlhšie. Na konci, keď zistili, že ani jedna nevyhrá, sa rozhodli pre diplomatické riešenie. Každá stála v jednom rohu izby a zúrivo na seba hľadeli. Aj keď Kiara mala vyrovnanejší pohľad ako tá druhá, lebo blondína zazerala krvilačne, rozširovali sa jej nosné dierky ako dýchala a vo vzduchu cítila Petrovu krv. Ohrnula vrhnú peru, aby odhalila tesáky. Zrazu sa narovnala, pomalšie dýchala.
,,Tak, Kiara, ako sa dohodneme?" Usmiala sa. 
,,Najprv mi povedz, kto ťa posiela." Kiara zavrčala a tiež odhalila svoje tesáky.
Blondína sa odporne usmiala. ,,Nikto ma neposiela. Som na love a on má mimoriadne voňavú krv. Istotne tak aj chutí." Pozrela sa na Petra a on lapal po dychu, keď ho obdarila čarovným úsmevom. Z tranzu ho vytrhlo Kiarine hlasné vrčanie. Zaklipkal a zase sa sústredil. Až teraz si všimol, že Kiara je inak oblečená ako obvykle. Respektíve neoblečená, keďže jej "šaty" odhaľovali viac ako zakrývali. Teraz jej nádherné telo ešte viac vyniklo. Mala na sebe len čierne spodné prádlo, no vyzeralo trochu odlišne od toho klasického. Zdalo sa mu pevnejšie. 
Blondína mala sivú podprsenku a kraťasy, z rovnakého materiálu ako Kiara. Mala ešte okolo stehna kožený opasok a v ňom zavesenú striebornú dýku.
,,Choď loviť inde, tu nemáš nárok ani na sprostého vlka, nieto ešte na človeka!" Vrčala Kiara ďalej.
Blondína sa zvonivo zasmiala. ,,Ale ale, sestrička, no ták. Pozri sa na mňa, musíš vidieť aká som smädná! A on tak fantasticky vonia, veď aj ty ho cítiš." Zaklonila hlavu a zhlboka sa nadýchla. ,,To ťa vôbec neláka ochutnať ho?" Dodala smutne.
Kiara sa prikrčila, nahla dopredu a hrdelne vrčala, až vibrovala podlaha. Jemné zavrčanie sa ozvalo aj z hrdla blondíny. Zrazu sa jej rozžiarili oči. 
,, A čo keby sme spravili výmenu?"
Kiara nič nepovedala, ani sa nepohla.
,,Vymeníš ho za smrť?"
Vzduch v miestnosti zhustol, Kiare sa rozšírili oči aj nosné dierky. Peter stál ako prikovaný a čakal, čo Kiara odpovie. Vymení ma? Náhle sa mu čosi čierno-biele mihlo pred očami a počul zapišťanie. To Kiara poškrabala blondínu až do mäsa a tá na  ňu teraz syčala. 
,,A čo by si povedala za život?" Rozprávala už menej priateľsky, ale smädno. Kiara otvorila ústa, hlasno zasyčala a už nestála na svojom mieste, ale zubami zvierala krk votrelkyne. V tvári jej bolo vidieť hrôzu a strach. Kiara zabárala pazúry do jej pliec, až vytekali pramienky krvi. To Petrovi pripomenulo prvý večer, čo spoznal Kiaru, lenže tie pramienky krvi vytekali z jeho krku a Kiara zvierala Viktora. 
,,Vždy si bola rýchlejšia ako ja," začala blondína roztrasene, ,,vyzerá to tak, že dnes si ma v love zase predbehla." Ako dopovedala, zmizla. Petrovi sa roztriasli kolená a keby ho Kiara nebola chytila, spadol by z kolien. Tak blízko smrti. Stačilo tak málo a blondína by z neho vysala každú kvapku krvi. Prečo má takú voňavú krv?! A ten "tvor", čo bol za ním a dýchal mu na zátylok, ten tvor, ktorého považoval za smrteľnú hrozbu, to bola Kiara, ktorá ho chránila a v konečnom dôsledku aj zachránila. Keby jej nebolo, blondína by ho zabila...
,,Si v poriadku?" Zo zamyslenia ho vytrhol Kiarin nežný hlas.
,,A-a-áno." Vyjachtal zo seba, ešte stále roztrasene. ,,Kto bola tá blondína?"
Kiara si vzdychla. ,,To bol bojovník polnočného Slnka. Tí nemajú mená."
,,Čo sú zač?" Bol zvedavý.
,,Sú niečo ako nájomný vrahovia, ibaže sú váženejší. Každí sa ich bojí, práve preto, lebo sú šikovnejší ako ostatní. Každý vyniká nejakými schopnosťami. Sú...Hm...No, neobyčajní, preto sú aj tak obávaní."
Až teraz si Peter všimol, že to, čo má Kiara na sebe nie je spodné prádlo ale akési ľahké brnenie. 
,,Čo to máš na sebe?"
Kiara sa na seba pozrela, akoby zabudla, čo si obliekla. ,, Ach toto? To je len pre istotu, nevedela som, ktorou vlastnosťou bude vynikať." 
Poklepkal jej po tom a zistil, že je to tvrdé.
,,Je to brnenie, ktoré nosia bojovníci polnočného Slnka." Vzdychla si.
,,Čože? Ty si bojovníčka?"
,,Ach, nie!" Zhrozila sa. ,, Ale kedysi... Kedysi som bola." Pripustila nakoniec.
,,Ach tak... A čo sa stalo?"

pict

...posledným dňom

29. května 2010 v 14:24 | LiLith
Ahoj. Chcela by som sa Vám ospravedlniť, že posledné štyri dni nepribudol žiadny nový článok. Je mi to úprimne ľúto, ale nemala som prístup k internetu a všetky články, ktoré som mala pripravené vopred sa mi minuli. Okamžite to napravím :)

Na čo sa môžete tešiť:

  • Na ďalší diel V objatí bohyne
  • Určite pribudnú nejaké citáty
  • Možno Vás poteším aj básňou
V každom prípade: nechajte sa prekvapiť!

Novinky(25.5.2010)

26. května 2010 v 0:01 | LiLith
n

Prvý verdikt

26. května 2010 v 0:00 | LiLith
Pokračoval ku krku až na dekolt, pritiahol sa k nej bližšie a celú ju bozkával. Kiare sa zakrútila hlava od sladkej a vábivej vône jeho pokožky, krvi, ktorú bolo cítiť aj cez oblečenie a snažila sa nevšímať si pulzujúcu žilu na krku, plnú červenej tekutiny. Odtlačila ho a zalapala po vzduchu.


pict
Vyplašene naňho vytriešťala oči.
,,Prepáč..." Sklonil hlavu. ,,Nemohol som odolať."
,,Neospravedlňuj sa, ty za to nemôžeš."
,,Čože?"
,,To ja... Keby som nebola upír, nepriťahovala by som ťa tak. Je to akýsi spôsob lovu, priťahuješ svoju korisť."
Prebehli mu po tele zimomriavky. Kiara sa k nemu pomaly, rozvážne priblížila. Celý čas dýchala ústami a snažila sa ignorovať tlkot jeho srdca. Jemne sa dotkla studenými perami tých jeho a bozkávala ho. Opatrne, každý pohyb si poriadne premyslela. Bozkávala ho na perách, na krku... Zrazu sa Peter ocitol v jeho spálni, Kiara ho už nedočkavo vyzliekala. Všetká jej ostražitosť opadla a nechala sa unášať vášňou. Peter neprotestoval, naopak, spolupracoval. Už mal dole košeľu a teraz vyzliekal Kiare jej dlhé čierne šaty s korzetom. Prsty sa mu od vzrušenia plietli, tak sa Kiara realizovala. Videl len jednu šmuhu, tak rýchlo sa Kiara vyzliekla. Stála pred ním úplne nahá. Dlhé čierne vlasy jej splývali s prsiami, dokonalá, bledá a studená pokožka bola na dotyk jemná ako hodváb. Už mu vyzliekla nohavice a obaja sa túžobne hodili na posteľ. Kiara vzrušením vzdychla, keď sa naplno nadýchla vône jeho pokožky. Splynuli v jedno a nechali sa unášať opojením. 

Ešte stále zadychčaná ležala na posteli vedľa neho a užívala si jeho prítomnosť. Nerozumie tomu, ešte nikdy ju žiadny človek nepriťahoval tak veľmi ako Peter. Vie, že je to proti pravidlám, ale predsa - láske nerozkážeš. Aj keď jej srdce nebije, láska je chémia a s jej mŕtvym srdcom nemá nič spoločné. Konečne si to sama pred sebou priznala a spokojne si vzdychla.
,,Čo je?"
,,Ach, nič." Usmiala sa naňho a užívala si zvuk jeho splašeného srdca. ,,Už je obed, nie si hladný?"
,,Trochu." Priznal.
,,O desať minút v jedálni." A už zmizla spolu so šatami. Peter sa obliekol a  zišiel dole do jedálne, kde ho už čakala za vrchstolom. 
,,Bon apetit." Usmiala sa ako bohyňa a on jej úsmev opätoval, síce nie tak dokonalý, no jej to stačilo. Začal si vychutnávať jej kuchárske umenie, ktoré nadobudla za roky existencie. Kiara sa náhle vzpriamila ešte viac, až rozmýšľal, či je to možné, a úplne stŕpla. Zúžili sa jej zreničky a stisla pery. Vzduch v jedálni akoby zhustol, alebo si to Peter len nahováral? Sledoval ju. Teraz sa uvoľnila a na tvári sa jej rozhostil ľahostajný výraz. Dvere jedálne sa rozleteli a objavili sa tri postavy. Najprv im nevidel do tváre, lebo mali dlhé plášte s kapucňami, no potom si postava v strede, najmenšia, zvesila kapucňu a odhalila dokonale ženskú, až detskú tvár. Stŕpol, keď si všimol jej oči - krvavo červené, presne ako Viktor. Striasol sa, keď si naňho spomenul. Kiara sa stále tvárila rovnako vyrovnane, ani nežmurkla. Žena sa usmiala a odhalila svoje tesáky.
,,Ave, Kiara, dcéra Lilith."
,,Ave Ervin, dcéra Nadirah."
,,Radeywa ťa chce vidieť." Uštipačne sa usmiala, čím ešte viac upozornila na predĺžené očné zuby.
,,Čakala som ťa." Prikývla. ,,Dovoľ, aby dojedol."
,,Nadeywa ťa chce vidieť hneď, už teraz je to dlho."
Kiara si vzdychla. ,, Tak to vidím, že to budeš musieť dojesť neskôr." Otočila sa k Petrovi. Ten prikývol a vstal.
Odchádzali v sprievode almas.

Drobná upírka Ervin ich viedla kamenným bludiskom stále hlbšie do Radeywinho sídla. Prešli až ku kamenným dverám. Dvaja upíri, ktorým ešte stále nevidel do tváre kvôli kapucniam, dvere otvorili, aby mohli vojsť. 
Vo veľkej sieni sedela Radeywa, kráľovná upírov. Ruky si ležérne opierala o mohutné operadlá a znudene sa nahýnala na ľavý bok. Keď vošli dnu, spozornela. Prešli až do stredu siene, tak zastali. Upíri s kapucňami na hlavách sa postavili ku stenám na oboch stranách. Ervin si dala pravú ruku na srdce, naznačila úklon a pozdravila sa. 
,,Ave, Radeywa!" Radeywa jej pozdrav opätovala jemným úklonom hlavy. To zopakovala aj Kiara.
,,Kiara, dcéra Lilith." Oslovila ju. ,,Dopustila si sa porušenia pravidiel. Máš vysvetlenie?"
,,Áno, mám." Odpovedala pevne a pritom jej celý čas pozerala do očí. ,,Chcem poukázať na skutočnosť, že porušenia pravidiel sa predo mnou dopustil Viktor, syn Tremendov. Bezdôvodne napadol tohto muža na mojom území, kde som zakázala loviť hocakú potravu, a to preto, aby ma prilákal. Nechal ho krvácať na krku." Ukázala na jeho ošetrené rany. ,,Nehovoriac o tom, že sa tak dopustil prezradenia nášho druhu."
,,Smiem namietať?" Ozvala sa Ervin. Radeywa na ňu pozrela a Ervin začala.
,,Keby Kiara, dcéra Lilith, nezaútočila na Viktoria, syna Tremenda, Viktor by bol tohto muža zabil. Ak by sa nemiešala do tohto sporu, teraz by tu nestál. Mimo iného, rozsudok je jasný bez ohľadu na to, kto nesie vinu."
Kiara jemne zavrčala. Radeywa chvíľu hľadela kdesi za nich a zvažovala.
,,Odpusťte," ozvala sa Kiara, ,,ale nemyslím si, že je nutné tohto muža zabíjať."
Peter sa striasol.
Ervin na ňu uprela svoje červené oči. Aj kráľovnú to zaujalo a preniesla pohľad na Kiaru.
,,Tento muž o našej existencii nikomu nepovie, dám na to osobne pozor."
Ervin prižmúrila oči a prikrčila sa. Radeywa vstala.
,,Výnimka potvrdzuje pravidlo. Kiara, dcéra Lilith, preberá zodpovednosť namiesto tohto muža a za každé porušenie našich pravidiel bude potrestaná."
,,Radeywa..." Hlesla Ervin. ,,Lilith sa bude hnevať." Šepkala. Radeywa na ňu vrhla svoj krvilačný pohľad, otočila sa a odišla dvermi preč. 
,,Som rada, že sme sa videli, Ervin, dcéra Nadirah, no my už ideme."
,,Nie!" Ticho zavrčala. Kiara sa k nej zvedavo otočila.
,,Máš snáď ešte niečo na srdci?" Uškrnula sa. Ervin sa prikrčila, ohrnula hornú peru a chystala sa zaútočiť na Petra. Kiara už stála za ňou a držala ju. Zašepkala jej do ucha: ,,Choď na lov, ak si smädná, ale vyhýbaj sa môjmu územiu." Povedala to tak sladko, až sa Ervin od zlosti roztriasla. Proti Kiarinými silným rukám nemohla nič namietať. 
,,Tvojho alzubru si raz vychutnám." Zasyčala a zmizla. 

,,Čo je to alzubra?" Opýtal sa Peter. Celú cestu to mal v hlave, aj posledné slová Ervin. Tvojho alzubru si raz vychutnám.
,,Alzubra je pomenovanie pre človeka, ktorý priťahuje upíra. Je dosť nezvyčajné, aby človek fyzicky priťahoval upíra... A aby mu jeho krv spievala."
,,Tebe moja krv spieva?" Udivene vyvalil oči.
,,Nie doslova. Milujem tlkot tvojho srdca."


pict

...všetkého druhu

25. května 2010 v 0:00 | LiLith
"Isté veci môžeme vykonať iba raz, a preto ich treba dokončiť."


Človek bol stvorený z lásky. A preto túži milovať.


Pes verí úprimne, preto je také ľahké ho zradiť.


Sloboda znamená zodpovednosť, preto sa jej väčšina ľudí bojí.


Najlepšie dedičstvo, ktoré môže dať rodič svojim deťom, je niekoľko minút času denne.


..Zbabelosť je ,keď vieme,čo máme robiť a nerobíme to..


"Nevyčítaj životu, čo ti nedal, ale nauč sa ceniť to, čo ti dáva."


Sláva sa podobá kruhom na vode, ktoré sa stále rozširujú, až napokon celkom zmiznú.

I am GOTH! (X

25. května 2010 v 0:00 | LiLith
V škôlke som používal len čiernu farbičku.
Namaľoval som si pupok načierno.
Moja čierna je černejšia než tvoja čierna. Volám ju čiernočierna.
Nehovorím čierna, hovorím čhiiiieeeernaaaaghhh.
Keď vojdem do miestnosti, všetky svetlá zhasnú.
Keď sa ma ľudia dotknú, stanú sa gotikmi.
Nosím okuliare vždy keď otváram chladničku.
Nelakujem si svoje nechty načierno, búcham si po nich kladivom.
Zomrel som a ani som to nespozoroval.
Nie som len "goth", ale aj "gothe", "goff", "gawth", "gauwth", "gothic", "gothik", "gothique" a "gawfickk" a čoskoro budem aj "gauewthickueu".
Keď sa prestanem mračiť, ľudia sa pýtajú, prečo som taký šťastný.
Keď vyjdem von, slnko hneď zapadne.
Nepoužívam zmäkčovadlo na prádlo, pretože mám rád bolesť.
Keď som na letisku, vďaka mojim šperkom začnú pípať všetky detektory kovov v okruhu desiatich metrov.
Trvá mi hodinu a pol kým sa oblečiem.
Trvá mi dlhšie kým sa vyzlečiem...
Som mŕtvy.
Vo škôlke sa všetky moje kresby volal Smrť.
Na strednej sa všetky moje práce volali Smrť.
Jem Happy Meal, pretože chcem žiť nebezpečne.
Deti sú zhypnotizované, keď ma vidia.
Bol som zakázaný.
Nikto mi nerozumie, hlavne keď hovorím veci ako "he boom boom like shockalocka!!! . . . flibbaflobba!!!"
Keď som sa narodil, doktor ma pobúchal po zadku a ja som neplakal.
Kvety zvädnú keď idem okolo nich.
Mám ich tak radšej...
Keď sa usmejem, ľudia sa pýtajú, čo sa stalo.
Keď vojdem do miestnosti, vždy sa ozve Tokáta a fúga D mol.
Počúvam Sisters of Mercy a Bauhaus naraz sediac na cintoríne v pentagrame z horiacich sviečok, a mesiac je v splne, a potom zomriem. A potom znovu ožijem. A potom zas zomriem - tragicky.
Používam frázu najtmavšia tma najtmavšej tmy.
Kňazi a mníšky ma nemajú radi lebo vyzerám lepšie v čiernej ako oni.
Adoptovala ma rodina Addamsovcov.
Sily temna sa ma boja.
Viem správne vyhláskovať Siouxsie and the Banshees.
Nosím v noci slnečné okuliare.
Spím pod svojou posteľou.
Robert Smith si odo mňa pýtal autogram.
Happy Meal sa zo mňa rozplače.
Netopiere si vešajú moje malé sošky zo stropu.
Keď vyjdem na slnko bez zakrytej pokožky, ľudia musia nosiť slnečné okuliare, tak sa odo mňa odrážajú slnečné lúče.
Jem len veci, čo sú spálené, pretože sú čierne.
Keď som bol malý, myslel som si, že pohrebné sprievody sú slávnostné pochody.
Raz som chcel byť hippiesákom, tak som objal strom - a on zahynul.
Spím s rukami prekríženými na hrudi.
Nekupujem si čierne oblečenie, len si ho dám na seba a ono sčernie.
Ľudia plačú keď sa na mňa pozrú.
Museli vynájsť nové slovo na môj odtieň pleti.
Môj pes šteká "Bauhaus Bauhaus".
Moje zápästia sa režú samé.
Vždy keď sa zobudím, mám na nohách priviazanú ceduľku so svojim menom ako v márnici.
Desím sám seba.
Každá veta ktorú poviem, obsahuje slovo "goth".
Strávim hodiny rozhodovaním, ktorý odtieň čiernej si mám vziať.
I'm so goth I want to die die die my hair black.


Kostra

25. května 2010 v 0:00 | LiLith
S ostrou kosou kráča kostra,
na boso mi vhupla do sna.
Zopár kostí chce sa zhostiť
a keď nie, tak bude zlostiť.

Počul som i takú vravu,
že tou kosou kosí trávu.
Zápasím tak s polemikou,
či nechce byť záhradníkom.

Upraví nám možno záhon,
a to iba jedným šmahom.
Klamať, to sa nenosí,
smrtka trávu nekosí.

Ja to viem,
a tak sa vrtím -vidím posla niečej smrti.


Báseň opäť nie je moja, no veľmi sa mi páčila a zdroj si opäť, bohužiaľ, nepamätám.


pict


Noc vs deň

24. května 2010 v 0:00 | LiLith
Kiara sa zavrela u seba v pracovni a náhlivo si sadla za stôl.
Ach! Čo sa to so mnou deje? Prečo to robím? Veď je to hlúpe...! Som upír, nemôžem mať doma človeka. Zbytočne ma to dráždi... Ach, ta vôňa jeho pokožky je tak omamná... A keď sa na mňa díva a cítim, ako z neho sála teplo, keď počujem, ako sa mu splaší srdce zakaždým, keď sa naňho usmejem... Celé je to hlúpe...


pict
Kým Kiara rozjímala o svojom rozhodnutí, nechať Petra prespať u nej ( a premáhala tú vábivú vôňu jeho pokožky, ktorú cítila aj z druhej izby ), Peter mal dosť živé sny.
Znova bol v tom temnom lese za súmraku. Išiel si svojou cestou, pozerajúc sa pod nohy a nevšímajúc si okolitý svet. Zrazu akosi inštinktívne zdvihol hlavu. Stál uprostred malej čistinky, naozaj malej, keď sa pred ním zrazu začal formovať čierny dym do... do ľudskej postavy. A zrazu ďalší a ďalší, až pred ním stálo päť mužov, v čiernych hábitoch. Všetci boli tak oslňujúco krásny... Nemohol sa ani pohnúť, vedel, že by mal utekať, no nohy boli ako z kameňa. Jeden z tých piatich sa naňho pozrel a odporne sa usmial. Mal červené oči. Prepichoval Petra pohľadom a hlavou sa mu hnali všelijaké odporné myšlienky. Peter si bol istý, že nechce vedieť aké. Zrazu, z ničoho nič stál pred ním a pravou rukou mu silno zvieral hrdlo. Tak silno, že tam, kde mal nechty na jeho koži, vytryskli tenučké pramienky krvi. Muž sa zhlboka nadýchol a v očiach sa mu zračila nová skutočnosť - smäd. V momente, keď začal Peter jemne krvácať, ostatní štyria upíri zdvihli zrak a smädno sa dívali na krv. Všetci mali červené oči. ,,Teraz nie." Povedal muž, čo ho zvieral a znova sa usmial. Petrovi sa začal zdvíhať žalúdok, ale zrazu sa všetko strašne rýchlo zomlelo. Približujúci sa upíri zrazu rýchlo ustúpili a za mužom stála akási žena. Silno ho zvierala za plecia a vycerené tesáky mu pritláčala na krk. Niečo strašne rýchlo a pre ľudské uši nezrozumiteľne rozprávali, no Petrovi sa podarilo zachytiť pár slov. ,,Bratranca...území...ťa zabijem...cvaknúť zubami...trofej...otca...strýko...Viktor..." Nakoniec sa ozvalo zrozumiteľné a znechutené pche z úst upíra. Žena ešte povedala pár slov a všetci zmizli. 
V ďalšom sne videl krásnu tvár jeho hostiteľky, nádherný úsmev, počul, ako sa smeje. Ako zvonkohra, tak nádherne. Videl jej nádherné bledé oči, cítil jej chladnú tvrdú pokožku, sladkú vôňu, ktorá ho tak priťahovala... A potom videl jej vycerené tesáky, videl, ako ohŕňa vrchnú peru zakaždým, čo spomenie Viktorovo meno, počul ju zasyčať...
Zobudil sa celý spotený a dýchal trochu rýchlejšie ako zvyčajne. Prekvapilo ho, keď videl, že Kiara sedí vedľa neho a ustarane ho sleduje. 
,,Mal si nočné mory?" Spýtala sa starostlivo.
,,Tak nejak..." Pripustil. Kiara si vzdychla a zahľadela sa na dlážku.
,,Snívalo sa ti o Viktorovi a o mne..." Nebola to otázka. ,,Rozprával si zo sna."
,,Och...Naozaj?" Začervenal sa, keď si pomyslel, čo všetko mohol povedať. ,,A čo také som hovoril?"
,,Len si zmätene kričal moje meno, potom si vzdychal,tak si si chytal hrdlo a potom si... Ma oslovoval veľmi nežne." Láskyplne sa naňho pozrela. Počula, ako sa mu splašilo srdce. V náhlej slasti toho zvuku zavrela oči. 
,,Čo je?" 
,,Ach, pst." Chvíľu si to vychutnávala, až kým zase nezačalo biť normálne. ,,Len si užívam tlkot tvojho srdca. Tak dlho som to nepočula..."
,,Ach, aha, a ..." 
,,Šaty máš na stoličke," prerušila ho, ,,príď dole na raňajky. Jedáleň nájdeš." A zmizla.

Ja vážne nie som normálna! Teda...Normálna nie som už pár sto rokov... Čo na tom záleži...

Čakala ho v jedálni. Sedela za vrchstolom a na mieste vedľa nej bolo prestreté. Bohato obložený stôl ho vôbec neprekvapil. Sadol si k nej a usmial sa na ňu.
,,Niekto sa snažil alebo máš aj služobníctvo, ktoré som zatiaľ nemal tú česť spoznať?"
,,Nie, robila som to sama." Skromne sa usmiala.
,,Ach tak, v tom prípade, naozaj očarujúce." Žmurkol na ňu.
,,Bon apetit."
,,Bon apetit." Pustil sa do jedla. Kiara ďalej nehybne sedela a sledovala ho.
,,Už si jedla?" Opýtal sa sklamane, že naňho nepočkala.
,,Nie..." Hlesla. ,,Ja nejem jedlo." Sklopila oči. ,,Hnusí sa mi."
,,A čo potom ješ?" Opýtal sa, no ako to dopovedal, zarazil sa a celý stŕpol. Skôr, ako sa stihol ospravedlniť za svoju nerozmyslenú otázku odpovedala.
,,Ja sa neživým ľudskou krvou. Nechcem zabíjať. Pijem krv zvierat. Nie je to síce ono, ale na prežitie postačí."
,,Ako dlho už takto žiješ?"
,,Ako "vegetariánka"?"
,,Hej." Jemne sa usmial nad tým slovom.
,,Asi sto rokov..." Pokrčila plecami.
,,Uf, poriadne dlhý čas... Viem, že je to možno nezdvorilé, ale koľko máš rokov?"
,,Spolu s ľudskými?"
,,Ty si bola aj človek??" Vypleštil na ňu oči. Z Kiarinho hrdla sa vydralo jemné zavrčanie, zúžili sa jej oči.
,,Predstav si." Urazene povedala.
,,Prepáč, ja len... Neviem o vás nič. Tak koľko? Aj s tými ľudskými."
,,Tristodvadsaťštyri." Povedala ľahostajne.
,,Hm, nie je medzi nami veľký rozdiel..." A usmial sa na ňu. No jej reakciu nečakal. Kiara sa začala smiať. Smiala sa úprimne a jej smiech naplnil celú jedáleň. Tak zvonivý a krásny.
,,To teda nie je." Povedala cez smiech. ,,Tebe je koľko?"
,,Ja mám dvadsaťpäť."
,,Neprejdeme sa?" Navrhla, keď dojedol. 
,,No ja neviem, radšej by som ostal v dome."
,,So mnou sa nemusíš ničoho báť." Šibalsky naňho žmurkla. ,,Videl si, ako zdúchli z toho lesa?" Znova sa zasmiala. 

Prechádzali sa po zámockých záhradách a rozprávali. Najprv bezstarostne, ale potom Peter zmenil tému.
,,Povedz mi niečo... o vás." Slovo upír sa mu vyslovovalo ťažko. Kiara si vzdychla. Čakala, kedy to príde.
,,No, my sme... Upíri...Čiže sa živýme krvou. Je jedno, akou, ale najchutnejšia je tá ľudská. Upírom sa nenarodíš, upírom sa staneš."
,,Ako?" Zamračil sa.
,,Musí ťa premeniť iný upír." Pokrčila plecami. ,,Keď ťa upír uhryzne, a nevysaje pritom z teba každú kvapku krvi, tak ti začne telom prúdiť jed. Ten ťa v hrozných bolestiach premení."
,,Aj ty si bola premená...Kedy?"
,,Roku tisícsedemstodesať. Bola som mladá a nerozvážna. Raz som sa v noci túlala lesom, presne ako ty včera, a narazila som sa na upíra, ktorý sa práve živil. Nie zvieraťom ako ja. Zacítil ma v momente, keď som sa tam objavila a nebola šanca na útek. Rýchlo prešiel popred mňa. Cítila som, ako sa mi ovíja okolo tela, líže mi pokožku a vdychuje jej vôňu. Celú si ma pomaly vychutnával. Zakusol sa mi do krku a začal piť. V tom naňho skočil vlk. Ja som spadla, uhryznutá, a sledovala súboj. Vyhral vlk. Až vtedy som si všimla, že je väčší ako zvyčajne. So zvesenými ušami ku mne priklusal a ľahol si, hlavu položil na laby k tej mojej. O pár sekúnd som cítila prvé kŕče a o minútu som sa už krútila v neznesiteľných bolestiach a želala som si zomrieť. No nestalo sa... Aj napriek tej odpornej bolesti som ďalej žila a vlk vedľa mňa bolestivo zavýjal. Dodnes netuším, prečo, lebo ako som neskôr zistila, bol to vlkolak. Upadla som do bezvedomia a keď som sa zobudila, vlk  tam už nebol a ja som cítila strašný smäd."
,,Išla si na lov..."
,,Hej...Zabila som pár ľudí, kým som sa naučila ovládať."
,,Ako sa dá upír zabiť? Veď ste nesmrteľný."
,,Istým spôsobom. Ak do nás vrazíš dýku, a ona sa nezláme, neublížiš nám. Rýchlo sa nám zahoja rany. Upíra možno "zabiť" len tak, že mu oddelíš hlavu od tela... Lebo práve tam sa sústreďujú jeho myšlienky, ktoré držia celú existenciu."
,,Fuj, to je hnusné." Znechutene sa zatváril Peter a Kiara len mykla plecami. 
,,Taká je skutočnosť."
Stáli pri strome, Kiara sa oň ľahko opierala a Peter stál pred ňou. Zrazu sa mu niečo blyslo v očiach. Nečakaná túžba. Nahol sa bližšie ku Kiare a pobozkal ju na pery. Potom pokračoval ku krku až na dekolt, pritiahol sa k nej bližšie a celú ju bozkával. Kiare sa zakrútila hlava od sladkej a vábivej vône jeho pokožky, krvi, ktorú bolo cítiť aj cez oblečenie a snažila sa nevšímať si pulzujúcu žilu na krku, plnú červenej tekutiny. Odtlačila ho a zalapala po vzduchu.


pict